Biť či nebiť? Je to aktuálna otázka v slovenských rodinách?
Tresty a bitku ako “výchovnú” metódu minulosti pomaly, ale isto prebíja rešpektujúci pohľad na vzťah rodič – dieťa. Je najvyšší čas si uvedomiť, že deti je možné vychovávať aj inak a lepšie. Bez bitia, ponižovania a strachu.
Bitka ako zastrašovanie dieťaťa
Dať dieťaťu facku alebo na zadok je mnoho jednoduchšie než trpezlivá vysvetľujúca výchova bez využívania väčšej fyzickej a mentálnej sily. Hoci je dovoľovanie si na slabšieho a menšieho považované vo všeobecnosti za prejav zbabelosti, paradoxne sú facky a rany dospelých mierené na deti, ktoré sa nevedia a nemôžu brániť, veľkou časťou spoločnosti stále akceptované.
„Výchovné facky“ nemajú s výchovou nič spoločné
Kde je hranica, čo je vo vzťahu k deťom ešte prípustné a čo už nie? Kto udáva, čo je výchovné a čo už sa považuje za týranie?
Možno si stačí spomenúť na vlastné detstvo, kedy sa každému zrejme ušlo minimálne varechou na zadok. Aké pocity ste počas týchto momentov prežívali? Väčšina z nás sa asi zhodne na tom, že telesné tresty boli spojené so strachom, bezmocnosťou a ponížením. Žiadny telesný trest nikdy neviedol k väčšiemu rešpektu k rodičom ani k lepšiemu správaniu.